Napisali vo FunRadiu
Ukážka z knihy Súmrak - prvej časti Twilight ságy
Okrem ich smiechu a hravej nálady ma však upútalo aj čosi iné, len som nevedela prísť na to čo. Veľmi pozorne som si prezerala Edwarda. Kožu nemal podľa mňa takú bledú, možno sa rozhorúčil pri snehovej vojne, a kruhy pod očami už neboli také výrazné. No bolo tu ešte čosi. Premýšľala som, pozorovala ich a snažila sa prísť na to, čo presne sa zmenilo.
„Bella, kam sa to pozeráš?“ vyrušila ma Jessica a pozrela sa tým smerom. Presne v tej chvíli sa jeho oči zvrtli ku mme. Zvesila som hlavu, aby mi vlasy zakryli tvár. No aj za ten moment, na ktorý sa nám stretli pohľady, som si bola istá, že nepozeral nevľúdne ani nepriateľsky, ako keď som ho videla naposledy. V jeho pohľade bola opäť číra zvedavosť a istá nespokojnosť.
„Edward Cullen sa na teba pozerá,“ zachichotala sa mi Jessica do ucha. „Nevyzerá naštvane, však?“ nemohla som si odpustiť otázku. „Nie,“ povedala Jessica. Zjavne som ju zmiatla. „Mal by?“ „Myslím, že ma nemá rád,“ zdôverila som sa. Stále som mala čudný pocit. Hlavu som si zložila na ruky. „Cullenovci nemajú radi nikoho... teda, nikoho si nevšímajú natoľko, aby ho mohli mať radi. Ale stále na teba pozerá.“ „Prestaň naňho zízať,“ sykla som na ňu. Zasmiala sa, no pozrela inam. Zdvihla som hlavu natoľko, aby som sa uistila, že ma poslúchla; zvažovala som použitie násilia, ak by vzdorovala.
Vtom nás vyrušil Mike, plánoval po škole na parkovisku impozantnú bitku v snehovej metelici a chcel, aby sme sa pridali. Jessica nadšene súhlasila. Z toho, ako sa pozerala na Mika, bolo hneď jasné, že by sa zapojila do hocičoho, čo by navrhol. Ja som nehovorila nič. Budem sa musieť schovať v telocvični, kým sa parkovisko vyprázdni.
Po zvyšok obednej prestávky som prezieravo upierala oči na vlastný stôl. Rozhodla som sa dodržať dohodu, ktorú som uzavrela sama so sebou. Keďže nevyzeral nahnevaný, pôjdem na biológiu. Keď som si predstavila, že budem opäť sedieť vedľa neho, žalúdok mi párkrát bojazlivo poskočil.
Nechcela som ísť na hodinu s Mikom ako zvyčajne, pretože bol očividne obľúbeným terčom pre vrhačov snehových gulí, ale keď sme prišli k dverám, všetci okolo mňa naraz zaúpeli. Pršalo a dážď zmýval posledné stopy snehu v jasných bielych stružkách popri chodníku. Natiahla som si kapucňu a v duchu som sa zaradovala. Po telocviku môžem ísť slobodne rovno domov.
Cestou k budove číslo štyri Mike bez ustania frflal. Keď sme vošli do triedy, s úľavou som zistila, že môj stôl je ešte stále prázdny. Pán Banner chodil po triede a na každý stôl kládol mikroskop a škatuľku s preparátmi. Ostávalo ešte pár minút do začiatku hodiny a v miestnosti šumela vrava. Ja som sa snažila nepozerať na dvere a bezmyšlienkovite som si čmárala na obal zošita.
Počula som veľmi zreteľne, ako sa stolička vedľa mňa pohla, ale nezdvihla som oči od svojich čmáraníc. „Ahoj,“ ozval sa tichý, melodický hlas. Zdvihla som hlavu, ohúrená, že sa so mnou rozpráva. Sedel tak ďaleko, ako to len lavica dovoľovala, ale stoličku mal otočenú mojím smerom. Zo strapatých vlasov mu kvapkalo, no aj tak vyzeral, akoby práve dotočil reklamu na vlasový gél. Tváril sa priateľsky a milo, na bezchybných perách mu pohrával úsmev. Oči mal však opatrné.
„Volám sa Edward Cullen,“ pokračoval. „Minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa. Ty musíš byť Bella Swanová.“ V mysli mi zavládol totálny zmätok. Čo som si to celé vymyslela? Teraz bol dokonale slušný. Musela som niečo povedať, čakal na to. Na myseľ mi však neprichádzalo nič, čo by sa hodilo. „A-ako si vedel, ako sa volám?“ vyjachtala som. Jemne, kúzelne sa zasmial. „No, myslím, že všetci tu poznajú tvoje meno. Celé mesto čakalo na tvoj príchod.“ Zatvárila som sa kyslo. Myslela som si, že tam je pes zakopaný. „Nie,“ trvala som hlúpo na svojom. „Chcela som vedieť, prečo si ma oslovil Bella.“ To ho zmiatlo. „Mám ti radšej hovoriť Isabella?“ „Nie, Bella sa mi páči,“ povedala som. „Ale som presvedčená, že Charlie, teda môj otec, ma za mojím chrbtom volá Isabella a tak ma tu aj zjavne všetci poznajú,“ snažila som sa mu to vysvetliť a cítila som sa pritom ako totálny hlupák. „Och.“ Nechal to tak. Nešikovne som odvrátila zrak. Našťastie pán Banner práve vtedy začal hodinu. Snažila som sa sústrediť, kým vysvetľoval, čo budeme dnes na labo-
ratórnom cvičení robiť. Preparáty v škatuľke boli poprehadzované. Máme pracovať vo dvojiciach a roztriediť preparáty buniek zo špičky koreňa cibule podľa fáz mitózy, v ktorých práve sú, a riadne ich podľa toho označiť. Knihy nemáme otvárať. O dvadsať minút obíde triedu, aby zistil, kto to má správne. „Začnite,“ nariadil.
„Dámy majú prednosť, partnerka?“ spýtal sa Edward. Pozrela som naňho a on sa tak nádherne šibalsky usmial, že som len ostala civieť ako idiot. „Alebo môžem začať ja, ak chceš.“ Úsmev sa vytratil, očividne zvažoval, či som duševne spôsobilá. „Nie,“ povedala som a začervenala sa. „Začnem ja.“ Trošku som sa predvádzala. Toto cvičenie som už robila a vedela som, čo mám hľadať. Malo by to byť jednoduché. Strčila som prvé sklíčko na správne miesto pod mikroskop a hneď som nastavila štyridsaťnásobné zväčšenie. Zbežne som preparát prezrela.
Sebavedome som vyhlásila: „Profáza.“ „Smiem sa pozrieť aj ja?“ opýtal sa Edward, keď som už dávala sklíčko preč. Chytil ma pritom za ruku, aby ma zastavil. Prsty mal ľadovo studené, akoby ich doteraz držal v záveji. Nie preto som však tak rýchlo odtiahla ruku. Keď sa ma dotkol, pichlo to, akoby nami prebehol elektrický prúd. „Prepáč,“ zašomral a okamžite ruku odsunul. Naďalej sa však načahoval za mikroskopom. Pozorovala som ho, stále otrasená, kým si prezeral preparát ešte kratšie ako ja.
„Profáza,“ súhlasil a úhľadne to zapísal do prvého políčka na našom pracovnom hárku. Šikovne vymenil prvé sklíčko za druhé a zbežne ho prezrel. „Anafáza,“ zamrmlal a hneď to aj zapísal. „Smiem?“ opýtala som sa ľahostajne. Uškrnul sa a posunul mi mikroskop. Horlivo som sa pozrela cez šošovku, ale čakalo ma sklamanie. Do kelu, mal pravdu. „Preparát číslo tri?“ Natiahla som ruku, ani som naňho nepozrela. Podal mi ho, ale akoby si dával pozor, aby sa znova nedotkol mojej pokožky.
Pozrela som tak kratučko, ako to len šlo. „Interfáza.“ Posunula som mu mikroskop, než si ho stihol vypýtať. Rýchlo doň nakukol a zapísal to. Spravila by som to aj sama, kým sa pozeral, ale jeho čisté, elegantné písmo ma odradilo. Nechcela som stránku pokaziť svojím škrabopisom. Boli sme hotoví skôr, než sa ostatní čo i len rozbehli. Všimla som si, že Mike s partnerkou stále dokola porovnávajú dva preparáty a ďalšia dvojica má pod lavicou otvorenú knihu. A tak mi nenapadlo robiť nič lepšie, len sa snažiť naňho nepozerať... ale márne. Zdvihla som hlavu a on na mňa hľadel, v očiach tá istá, nevysvetliteľná bezmocnosť. Zrazu som dokázala identifikovať ten drobný rozdiel v jeho tvári. „Máš kontaktné šošovky?“ vyhŕkla som bez rozmýšľania.
Zdalo sa, akoby ho moja nečakaná otázka vyviedla z konceptu. „Nie.“ „Aha,“ zamrmlala som. „Zazdalo sa mi, že máš nejaké iné oči.“ Pokrčil plecami a obrátil sa inam. Niečo sa však naozaj zmenilo. Živo som si pamätala sýtočiernu farbu jeho očí, keď na mňa naposledy uprene pozeral; tá farba strašne vystupovala oproti jeho bledej pokožke a zlatohnedým vlasom. Dnes mali jeho oči úplne inú farbu, podivne okrovú, tmavšiu než karamelky, ale s rovnakým zlatým odtieňom. Nedokázala som si vysvetliť, čím to mohlo byť, ibaže by klamal o tých šošovkách. Alebo som už z Forksu naozaj začínala strácať rozum. „Tak prečo si sem prišla?“ To sa ma ešte nikto nespýtal, aspoň nie tak priamo a naliehavo ako on.
„To je... zložité.“ „Myslím, že to zvládnem,“ nevzdával sa. Hodnú chvíľu som ostala ticho a potom som spravila tú chybu, že som sa naňho pozrela. Jeho tmavozlaté oči ma zmiatli a ja som odvetila bez premýšľania. „Moja matka sa znova vydala,“ povedala som. „To neznie tak zložito,“ nesúhlasil, ale odrazu mi vyjadril účasť. „Kedy sa to stalo?“ „Minulý september.“ Môj hlas znel smutno aj mne samej.
„A ty ho nemáš rada,“ predpokladal Edward, stále milým hlasom. „Nie, Phil je fajn. Možno trocha primladý, ale aj tak milý.“ „Prečo si s nimi nezostala?“ Nedokázala som pochopiť jeho záujem, ale on ma naďalej prevrtával očami, akoby bol môj nudný životný príbeh z nejakého dôvodu neskonale dôležitý.
„Phil veľa cestuje. Živí sa bejzbalom.“ Pousmiala som sa. „Počul som už o ňom?“ opýtal sa a opätoval mi úsmev. „Asi nie. Nehrá až tak dobre. Len nižšia liga. Veľa sa presúva.“ „A tvoja matka ťa poslala sem, aby mohla cestovať s ním.“ Sklopila som zrak. Ruky mal opäť zovreté do pästí. Vtedy sa pri našom stole pristavil pán Banner, aby zistil, prečo nepracujeme. Spoza našich chrbtov si prezrel naše hotové laboratórne cvičenie a potom sa zadíval pozornejšie, aby skontroloval odpovede.
„Ale, Edward, nemyslíte si, že aj Isabella by mala dostať šancu pracovať s mikroskopom?“ opýtal sa pán Banner. „Bella,“ opravil ho Edward automaticky. „Ona vlastne určila tri preparáty z piatich.“ Pán Banner sa teraz pozrel na mňa so skeptickým výrazom v tvári. „Vy ste už robili toto laboratórne cvičenie?“ opýtal sa. Placho som sa usmiala. „Nie s cibuľovým koreňom.“ „S rybou blastulou?“ „Áno.“ Pán Banner prikývol. „Boli ste vo Phoenixe v programe pre nadaných študentov?“ „Áno.“ „Takže,“ povedal po chvíli, „zrejme je len dobre, že ste vy dvaja partnermi pri laboratórnych cvičeniach.“ Ako odchádzal, ešte si niečo zahundral. Keď bol preč, začala som si opäť kresliť do zošita.
„To je nanič s tým snehom, čo hovoríš?“ opýtal sa Edward. Mala som pocit, že sa do toho rozhovoru núti. Znova ma zachvátila paranoja. Ako keby bol počul, o čom sme sa s Jessicou pri obede rozprávali, a chcel mi dokázať, že nemám pravdu. „Ani nie,“ odpovedala som úprimne, nepredstierala som, že som normálna ako všetci ostatní. Ešte stále som sa snažila zapudiť ten hlúpy pocit podozrenia, ale nemohla som sa sústrediť.
„Ty nemáš rada zimu.“ Nebola to otázka. „Ani daždivé počasie.“ „Vo Forkse sa ti musí žiť ťažko,“ zamyslel sa Edward. „To si nevieš ani predstaviť,“ zahundrala som si popod nos.
Ukážka z knihy Nov - druhej časti Twilight ságy
Ráno som sa zobudila skoro a potajomky som si odniesla do auta náhradné oblečenie. Bola som presvedčená, že dnešný plán by Charlie schválil asi tak, ako by schvaľoval motorky. Predstava, že sa rozptýlim od všetkých svojich starostí, ma takmer vzrušovala. Možno to bude zábava. Rande s Jacobom, rande s Edwardom... v duchu som sa neveselo zasmiala. Jake si môže hovoriť, čo chce, o tom, aký sme strelený párik – to ja som bola tá naozaj strelená. Pri mne aj vlkolak vyzerá totálne normálny.
Čakala som, že mi vyjde von naproti tak ako zvyčajne, keď moje hlučné auto ohlásilo, že sa blížim. Keď neprišiel, pomyslela som si, že ešte stále spí. Počkám – nechám ho, nech si oddýchne, koľko sa len dá. Potrebuje sa vyspať a aspoň sa vonku stihne trochu otepliť. Ale Jake mal s tým počasím fakt pravdu; v noci sa zmenilo. Na vzduch teraz sťažka tlačila hrubá vrstva oblakov a ostalo takmer dusno; pod sivou prikrývkou bolo teplo a dusno. Sveter som si nechala v aute. ...
Snažila som sa nemyslieť na nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzal Jacob s priateľmi. Pretože Jacobovi sa nesmie nič stať. Tá myšlienka bola neznesiteľná. Už som stratila priveľa – zoberie mi osud posledné zvyšky pokoja, ktoré mi ostali? To je nefér, nespravodlivé. No možno som porušila nejaké nepísané pravidlo, prekročila hranicu a tým som sa odsúdila. Možno nie je správne, že takto paktujem s mýtmi a legendami, že som sa otočila chrbtom k ľudskému svetu. Možno...
Nie. Jacobovi sa nesmie nič stať. Musím tomu veriť, inak nebudem schopná fungovať. „Ach!“ zaúpela som a vyskočila z kmeňa. Nedokázala som pokojne sedieť; bolo to ešte horšie ako prechádzať sa. Naozaj som počítala s tým, že dnes ráno budem počuť Edwarda. Akoby to bola jediná vec, vďaka ktorej bude tento deň znesiteľný. Diera v hrudi ma v posledných dňoch bolela, ako keby sa mi chcela pomstiť za ten čas, keď ju krotila Jacobova prítomnosť. Jej okraje ma pálili.
Ako som sa prechádzala, zdvihli sa vlny a začali búšiť do skál, ale stále bolo bezvetrie. Tlak búrky ma priklincoval k zemi. Okolo mňa sa všetko mlelo, ale na mieste, kde som stála, vládol dokonalý pokoj. Vo vzduchu bol slabý elektrický náboj – vo vlasoch som cítila statickú elektrinu. Ďalej na mori boli vlny ešte divokejšie ako pri brehu. Videla som, ako sa lámu o okraj útesu a vystreľujú k oblohe veľké biele oblaky
peny. Vzduch sa stále nehýbal, aj keď oblaky sa teraz prevaľovali väčšou rýchlosťou. Bol to strašidelný pohľad – ako keby sa hýbali z vlastnej vôle. Striaslo ma, aj keď som vedela, že je to len hra atmosférického tlaku.
Na pozadí jasnej oblohy sa útesy črtali ako čierne ostrie noža. Keď som sa na ne zadívala, spomenula som si na deň, keď mi Jacob povedal o Samovi a jeho „gangu“. Predstavila som si tých chlapcov – vlkolakov –, ako sa hádžu do prázdneho priestoru. Obraz padajúcich točiacich sa postáv bol v mojej hlave stále živý. Predstavila som si tú totálnu slobodu voľného pádu... Predstavila som si, ako by v mojej hlave znel Edwardov hlas – zúrivý, zamatový, dokonalý... V hrudi mi vzplanula omračujúca bolesť.
Musí existovať spôsob, ako ju stlmiť. Bola každou sekundou neznesiteľnejšia. Zahľadela som sa na útesy a búšiace vlny. No, a prečo nie? Prečo ju neutlmiť hneď teraz? Jacob mi sľúbil, že pôjdeme skákať z útesu, či nie? Iba preto, že momentálne nemá čas, mám sa vzdať rozptýlenia, ktoré tak strašne potrebujem – a potrebujem ho o to viac, že Jacob niekde riskuje život? Riskuje ho v podstate kvôli mne. Nebyť mňa, nezabíjala
by Victoria ľudí tu... ale niekde inde, ďaleko odtiaľto. Ak sa Jacobovi niečo stane, bude to len moja vina. Toto poznanie ma zabolelo a rozbehla som sa po ceste k Billyho domu, kde som si nechala auto.
Poznala som cestu k chodníku, čo by ma zaviedol najbližšie k útesom, ale musela som nájsť cestičku, ktorá by ma zaviedla k výbežku. Ako som po nej šla, hľadala som odbočky alebo rázcestia, lebo som vedela, že Jacob ma chcel zobrať k nižšiemu výbežku, a nie úplne navrch, ale chodníček sa vinul ako stuha k okraju a neponúkal žiadne iné možnosti. Nemala som čas hľadať inú cestu nadol – búrka sa už rýchlo blížila. Konečne ku mne dorazil aj závan vetra a oblaky sa tlačili nižšie k zemi. Presne vo chvíli, keď som dorazila na koniec prašnej cestičky, ktorá sa tu strácala v skalnom zráze, padli prvé kvapky a zmáčali mi tvár.
Nebolo ťažké presvedčiť samu seba, že nemám čas hľadať inú cestu – pretože ja som chcela skočiť z vrcholu útesu. Tento obraz som nosila v hlave. Chcela som zažiť ten dlhý pád, keď si budem pripadať, akoby som letela.
Bolo mi jasné, že toto je tá najhlúpejšia a najnezodpovednejšia vec, akú som sa kedy chystala urobiť. Pri tej myšlienke som sa usmiala. Bolesť už poľavovala, ako keby moje telo vedelo, že od Edwardovho hlasu ho už delia iba sekundy...
Oceán sa ozýval z väčšej diaľky, akoby bol ešte ďalej než predtým, keď som šla po chodníku medzi stromami. Zvraštila som tvár, keď som si predstavila, akú má voda asi teplotu. To ma však nesmie odradiť. Vietor zosilnel a stáčal prúdy dažďa okolo mňa do vírov. Vykročila som na okraj a upierala som oči do prázdneho priestoru pred sebou. Prstami na nohách som slepo šmátrala, až narazili na okraj skaly. Zhlboka som sa nadýchla a zadržala dych... v očakávaní.
„Bella.“ Usmiala som sa a vydýchla som. Áno? Neodpovedala som nahlas, bála som sa, že zvuk môjho hlasu by mohol zničiť ten krásny prelud. Znel tak skutočne a tak blízko. Iba keď takto protestoval, mohla som počuť skutočnú spomienku na jeho hlas – zamatovú štruktúru a melodickú intonáciu najdokonalejšieho hlasu na svete. „Nerob to,“ prosil ma. Chcel si, aby som bola človek, pripomenula som mu. No, tak sa pozeraj. „Prosím. Kvôli mne.“ Ale ty so mnou nijako inak nezostaneš. „Prosím.“ Bol to len šepot v lejaku, ktorý mi zamotal vlasy a premočil šaty – ako keby som už mala za sebou jeden zoskok. Vytiahla som sa na špičky.
„Bella, nie!“ Už sa hneval, ale ten hnev bol taký krásny. Usmiala som sa, rozpažila som ruky, ako keby som mala vzlietnuť, a nastavila som tvár dažďu. No z čias strávených na verejných kúpaliskách mi ostalo až príliš zakorenené pravidlo, že do vody, ktorú nepoznám, treba skákať nohami napred. Naklonila som sa a prikrčila, aby som mohla lepšie skočiť...
A hodila som sa z útesu. Keď som padala voľným priestorom ako meteor, kričala som, ale bol to výkrik radosti, nie strachu. Vietor vzdoroval, márne sa snažil poraziť neporaziteľnú gravitáciu, vrážal do mňa a krútil ma v špirálach ako raketu, čo sa chystá naraziť do zeme. Áno! To slovo sa mi ozývalo v hlave, keď som prerazila vodnú hladinu. Voda bola ľadová, ešte studenšia, ako som sa obávala, ale ten chlad iba podporil moju eufóriu.
Vnárala som sa hlbšie do ľadovej čiernej vody a bola som na seba hrdá. Ani na chvíľočku som sa nezľakla – bol to len čistý adrenalín. Fakt, ten pád nebol vôbec desivý. Prečo je to teda taká výzva? Vtom ma zachytil prúd.
Tak veľmi som sa zaoberala útesmi a ich očividne nebezpečnou výškou a strmým okrajom, že som si vôbec nerobila starosti s temnou vodou, ktorá striehla dolu. Nikdy by mi ani nenapadlo, že skutočná hrozba na mňa číha až pod útesom, pod vzdúvajúcim sa príbojom. Mala som pocit, akoby sa vlny o mňa bili, hádzali ma tam a späť, ako keby sa rozhodli o mňa podeliť a roztrhnúť ma napoly. Vedela som, ako sa správne vyhnúť spätnému prúdu: plávať paralelne s pobrežím a nesnažiť sa dostať na breh. Lenže tento poznatok mi bol nanič, keď som ani len netušila, ktorým smerom je pobrežie. Nevedela som ani to, ktorým smerom je hladina.
Zo všetkých strán ma obklopovala iba čierna rozbúrená voda; nevidela som žiadne svetlo, čo by ma nasmerovalo hore. Zemská príťažlivosť bola všemocná, keď sa merala sily so vzduchom, ale proti vlnám nezmohla nič – necítila som, že by ma niečo ťahalo nadol, nepotápala som sa. Cítila som len nápory prúdu, ktorý ma pohadzoval dokola ako handrovú bábiku.
Usilovala som sa zadržať dych, udržať ústa pevne zavreté, aby mi neunikli posledné zásoby kyslíka. Neprekvapilo ma, keď sa ozval Edwardov prelud. Dlhoval mi to, keďže som umierala. Prekvapilo ma, aké zjavné to bolo. Utopím sa. Už sa topím. „Plávaj!“ prosil ma naliehavo Edward v mojej hlave. Kam? Nevidím nič, iba tmu. Nemám kam plávať. „Prestaň!“ prikazoval mi. „Neopováž sa to vzdať!“ V studenej vode mi tŕpli ruky aj nohy. Už som nepociťovala nárazy ako predtým. Teraz to už boli len závraty, bezmocné vrtenie sa vo vode.
No počúvla som ho. Prinútila som ruky, aby sa ďalej naťahovali, nohy, aby silnejšie kopali, aj keď som každú sekundu smerovala niekam inam. Určite mi to nijako nepomôže. Aký to má zmysel? „Bojuj!“ kričal. „Do frasa, Bella, bojuj!“ Prečo? Nechcem už viac bojovať. Chcem spokojne ostať tam, kde som, a za to nemôže nejaký závrat alebo zima a ani to, ako mi prestali fungovať ruky, keď mi unavené svaly vypovedali službu. Bola som takmer šťastná, že je koniec. Táto smrť je ľahšia ako tie ostatné, ktorým som čelila. Zvláštne pokojná.
Spomenula som si na rôzne klišé, ako by mal človeku prebehnúť pred očami celý život. Ja som mala väčšie šťastie. Kto by to vlastne chcel vidieť celé znova?
Vidím jeho a nemám už vôľu bojovať. Ten obraz je taký čistý, oveľa jasnejší ako hocijaká spomienka. Moje podvedomie si uchovalo Edwarda aj s dokonalými podrobnosťami, odkladalo si ho na túto poslednú chvíľu. Videla som jeho dokonalú tvár, akoby tam naozaj bol, presný odtieň jeho ľadovej pokožky, tvar jeho pier, líniu lícnej kosti, zlaté odlesky v jeho zúrivých očiach. Prirodzene, hnevá sa, že sa vzdávam. Zatína zuby a nozdry má od zúrivosti roztiahnuté.
„Nie! Bella, nie!“ Uši som mala zaliate ľadovou vodou, ale jeho hlas som počula tak zreteľne ako nikdy. Nevšímala som si slová a sústredila som sa len na zvuk. Prečo by som mala bojovať, keď som taká šťastná tam, kde som? Bola som spokojná, aj keď ma z nedostatku vzduchu pálili pľúca a v studenej vode som dostala kŕče do nôh. Zabudla som už, aký je to pocit, byť naozaj šťastná.
Šťastie. Takto je celé to umieranie oveľa znesiteľnejšie. V tej chvíli ma premohol prúd a hodil ma o niečo tvrdé, o skalu, ktorú v tom šere nebolo vidieť. Tvrdo ma udrela do pŕs, vpálila do mňa ako železná tyč a z pľúc mi unikol vzduch v hustom obláčiku strieborných bublín. Hrdlo mi zaliala voda, dusila ma a pálila. Tá železná tyč akoby ma schmatla a ťahala ma preč od Edwarda, hlbšie do tmy, až na dno oceána.
Zbohom, ľúbim ťa, bola moja posledná myšlienka.
:)))))
(Victoria, 3. 7. 2010 18:13)